Zakladateľ – Páter Jozef Litomiský 1888 – 1956

VŠETKO PRE POTECHU BOŽSKÉHO SRDCA JEŽIŠOVHO

Páter Jozef Litomiský zakladateľ Kongregácie bratov Tešiteľov z Gethseman sa narodil v Hořiněvsi v Čechách 2 marca 1888r. v Královohradeckej diecéze v nábožnej rodine, kde 4 marca aj bol pokrstený. tretím z osmych dieti Alojza a Františky Litomiských, ktorí boli nájomní robotníci. Od mladosti bol človekom citlivým a otvoreným pre utrpenie ľudí a tiež fascinovaný svetom, ktorý ho obklopuje. Jednu noc mala jeho mama Františka prorocký sen, v ktorom videla svojho syna ako zhromažďuje okolo seba duchovnú mládež, ktorá je oblečená v čierno-bielych rúchach (habitoch).

Rodičia mali snahu, aby deti dostali vzdelanie, a mali lepší život. Nemali veľa finančných prostriedkov a to bolo prekážkou. Ťažká ekonomická situácia nútila rodinu Litomiských na časté zmeny bydliska a hľadanie práce.

Do ľudovej školy začal chodiť ako šesťročný v Katzengrune (Káčerov, v západnej časti Čiech). Ďalej sa učil v Budenicach (nem. Budnnitz) v Bukovine, a tiež v Roztoklatoch. Keď sa presťahovali do Ořechu, tam prijal l sväté prijímanie 7 mája 1899, tam bol tiež miništrantom.

Keď mal 15 rokov rodičia ho dali, aby sa učil za krajčíra, ale po polroku, už začal chodiť do gymnázia. Bol nadaným, usilovným a ambicióznym žiakom. Voči sebe skromný a prísny ale žičlivý a kamarátsky voči ostatným. V čase dospievania dozrieva v ňom túžba stať sa kňazom. Spoznáva tiež bližšie rodinu Lehnerovu. Pán Lehner, ktorý bol zástupcom veľkej medzinárodnej firmy, vidí v mladom nadanom mládencovi Jozefovi budúceho muža pre svoju dcéru a tiež spolupracovníka vo firme. Bohatstvo, úspech, dobré zamestnanie, to bol predpoklad pohodlného života. Jozef by mohol lepšie žiť a mohol by pomôcť i svojim zrobeným rodičom a súrodencom a sebe.

Stojí pred rozhodnutím. Nehľadá radu u rodičov, ani u iných ľudí, ale pri osobnej modlitbe prosí Milosrdného Stvoriteľa o Božie svetlo. Dáva si veľa otázok a konečne dostáva odpoveď. Môže byť niečo nádhernejšie ako služba samotnému Kristovi?

Veď milosť k Bohu, ktorú dostal v rodinnom dome bola do vtedy zmyslom jeho doterajšieho života. Ďalšia cesta je jedna: kňazstvo a všetko čo obsahuje to tajomstvo. Jozef sa rozhodol isť za Ježišom, ktorý ho volal. Filozoficko - teologické štúdiá absolvoval s vyznamenaním v Arcibiskupskom seminári v Prahe (1910-1914). Kňazskú vysviacku prijal 12. júla 1914 v Prahe. Tri roky pracuje v pastorácii ako kaplán na viacerých miestach.

Pražský arcibiskup Pavol Huyn poznal úmysly a srdce mladého kňaza a s veľkou nádejou ho posiela do známeho učilišťa Frintaneum vo Viedni, z ktorého pochádzali mnohí cirkevní hodnostári a biskupi. Okrem štúdii vypomáha vo Viedni v nemocniciach. Slúži vojakom vracajúcim sa z vojny, chorým a zraneným, ktorí nemali kňazov, čo by sa ich duchovne ujali, mnohí z nich nevedeli ani po nemecky. Často stával pri lôžkach zranených, opustených a zomierajúcich vojakov a prinášal im nádej a evanjeliovú útechu. Páter Litomiský horlivo slúžil a pomáhal v pastoračnej službe v českom kostole na Rennwegu vo Viedni, kde tiež zostal menovaný kard. Pifflom Rektorom tohto kostola. Pri tomto kostole veľmi dobre pôsobí Spoločnosť sv. Metoda, Spoločenstvo Mariánske, Svätej Zity a tiež Františkánski Terciári. Pôsobí vo všetkých týchto spoločenstvách a tiež je predsedom. Mladý kňaz videl ohromné zničenie zvlášť morálne spustošenie po I. svetovej vojne. Často sa modlil a konal pokánie, aby trpiacemu Spasiteľovi dal vynáhradu za hriechy svoje i celého sveta a vyprosoval blížnym obrátenie a spásu. V tom čase v Čechách začína pôsobenie Kongregácie sestier Tešiteliek Božského Srdca Ježišovho. Stretnutie so zakladateľkou sestrou Rózou Vujtechovou, dalo plánom Pátra Litomiského určitý smer.

Pri modlitbe dostal vnuknutie založiť novú rehoľnú spoločnosť. S povolením viedenského arcibiskupa a s pápežským požehnaním zo dňa 12. februára 1922 (čo bol deň korunovácie pápeža) August kardinál Piffl, arcibiskup Viedne, 7. apríla 1922, v deň sviatku Sedembolestnej Panny Márie kánonický erigoval novú Kongregáciu bratov Tešiteľov z Gethseman a páter Jozef Litomiský sa stáva jej prvým generálnym predstaveným. Mladá kongregácia sa rozvíja rýchlo a krásne. Okrem materského domu vo Viedni a domu noviciátu v Tullnerbachu, vzniká provincia slovenská, česká a dokonca i na Olivovej hore v Jeruzaleme.

P. Litomiský celý čas cíti vnútornú potrebu pomáhať chorým a tým, ktorí trpia. Musí prekonávať veľa ťažkosti a nepochopenia od druhých.
V jednom liste z roku 1946 zaznamenáva o podmienkach v akých má priamo riadiť Kongregáciu. V Rakúsku a takzvanom „protektoráte” prežívali sme hroznú dobu krvavého prenasledovania. Dni a hodiny vysilujúcej neistoty a duševných útrap.

Našim kláštorom vo Viedni a v Tullnerbachu bola venovaná mimoriadna pozornosť. Boli sme stále pod prísnym dohľadom tajnej polície. Rakúsky miestodržiteľ Schirach nás chcel za každú cenu usvedčiť, že vydržiavame „tchechische Winkel- schulen“ – české tajné školy. Pätnásť našich českých bohoslovcov bolo nútených roky ťažko pracovať v nemeckých továrňach a u nemeckých sedliakov. Nálety na Viedeň a neskôr i na Tullnerbach ohrozovali denne naše životy. Viackrát sme len zázrakom vyviazli.

Po skončení vojny sa musia českí bratia odsťahovať z Rakúska. Aj Páter Litomiský sa presídlil z Viedne do Prahy. V Prahe našiel krásny kláštor a jeden z najväčších kostolov – Najsvätejšieho Spasiteľa. Tešitelia mali duchovnú správu v Národnej svätyni Čiech-Pražské Jezuliatko. Do Prahy chcel preniesť aj generálny dom. Toto sa však neuskutočnilo, lebo na mladú Kongregáciu prichádza nový úder v podobe príchodu komunistického režimu, ktorý v noci z 13 na 14. apríla 1950 zlikvidoval všetky mužské rehoľné spoločenstvá v Čechách a na Slovensku.

Bratia Tešitelia sú internovaní v táboroch, sústreďovacích kláštoroch, či zatvorení vo väzeniach. Páter Litomiský mal rovnaký osud. Ten je internovaný do sústreďovacieho kláštora v Želive. Tešitelia veľmi bolestne prežili uväznenie „Milého Otca” (ako ho volali od začiatku vzniku Kongregácie). P. Litomiský je po šiestich mesiacoch prepustený, pretože trpí vážnou chorobou. Intervenoval za neho Červený kríž, ale ani väznitelia nechceli, aby zomrel v internačnom tábore. (Podobne to bolo s blahoslaveným Bp. Hopkom, či blah. s. Zdenkou Schellingovou). Dostáva sa na faru sv. Vojtecha v Prahe, kde ho prijal biskup Matušek.

Páter Litomiský sa pripravoval na svoj odchod. Napísal svoj duchovný testament, kde vyjadril svoju poslednú vôľu: „Všetky svoje modlitby, telesné aj duchovné utrpenie obetujem na úmysel Kongregácie, za jej obrodu, obnovu a duchovnú stabilitu. Za všetkých sa každý deň modlím, všetkým odpúšťam a prosím o odpustenie. Smútkom a obviňovaním sa nič nenapraví – treba zožať úrodu, súdiť len seba samého a snažiť sa o nápravu.“

V Testamente určil aj svojho nástupcu, ktorý mal po ňom prevziať kormidlo kongregácie. „Keďže voľby sa nemohli uskutočniť, mojím nástupcom bude môj milý syn, páter Labre Noskovič.“ Z celého Testamentu vyžaruje nesmierna láska a starostlivosť o Kongregáciu a o duchovných synov. Páter Litomiský zomrel tak, ako si to želal – „ako zakladateľ a člen Kongregácie bratov tešiteľov z Gethseman“.

Deň sv. Josefa v oktáve Božieho Tela, pred sviatkom Božského Srdca Ježišovho. Po svätej omši dňa 11. júna 1956 sme ho pochowali na Vyšehradskom cintoríne v Prahe. Nad jeho hrobom kanonik Antonín Stříž hovoril, že:

„Po rokoch vytrvalej práce a horlivých obetí pripravil Spasiteľ svojmu služobníkovi, pátrovi Jozefovi Litomiskému, dlhý čas utrpenia. Choroba, ktorá ho trápila už dlho a sťažovala mu prácu, ho teraz natrvalo pripútala k lôžku. Jeho srdce však túžilo len po jednom: ,Ježišu, pre teba trpieť a v utrpení ťa potešovať.‘ Preto prijal svoj údel ochotne a pokorne a odovzdane prežíval svoje povolanie až do konca svojej agónie… až do smrti… Náš Pán sľúbil osobitnú odmenu a účasť na svojom kráľovstve tým, ktorí s ním vytrvajú v jeho skúškach (Lk 22, 28). Iste teda pripravil veľmi vznešenú odmenu nášmu nezabudnuteľnému otcovi, ktorý s ním vytrval po celý svoj kňazský život, a to aj v ťažkých skúškach, v trpkosti a v bolesti. Drahému zosnulému pátrovi Jozefovi Litomskému dlhujeme hlbokú vďačnosť. V mnohých z nás prebudil túžbu po živej účasti na úzkosti a utrpení Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktoré zarmucujú naše hriechy. Okrem toho sa sám stal živým ,mementom‘, pripomínajúcim, že nesmieme zaspať, pretože náš Pán Ježiš prežíva smrteľnú úzkosť a trpí, takže nesmieme zväčšovať jeho utrpenie ďalšími hriechmi, ale zato svojím svätým životom a obetami ho máme potešovať a zmierňovať Spasiteľovo utrpenie. Velebný otče, naďalej konaj svoju úlohu v nebi pred Božským Srdcom Ježišovým a vypros mnohým dušiam v našej vlasti milosť povolania trpieť s Ježišom a potešovať ho v jeho utrpení”