6. JÚN - svedectvo

Radi by sme sa podelili o svedectvo o. Jána Polakoviča, nášho spoluzakladateľa, z jeho prvého stretnutia s o. Litomiským.

Prvé dôležité stretnutie týkajúce sa vzniku novej komunity a jej poslania sa uskutočnilo 21. novembra v Bratislave. O význame tohto stretnutia P. Ján písal vo svojich pamätiach. Začal ich slovami: „Moje prvé stretnutie s P. Litomiským“. Ďalej pokračoval: „Keď som dostal list so slovami: „Prídem do Bratislavy viedenským vlakom“ , šiel som s radosťou do Bratislavy. V daždi a chlade som sa prechádzal po brehu Dunaja a čakal na vlak z Viedne. Premyslel som si všetko, čo som chcel povedať, čo som sa chcel opýtať, ako sa mám pripraviť na to, aby som sa stal členom komunity, ktorá sa nazýva Tešitelia Božského Srdca.  

Myslel som si, že stretnem chudého, staršieho, vážneho kňaza, ale taký sa neobjavil. Z vlaku vyšiel mladučký kňaz. Človek by si myslel, že práve odišiel zo seminára. Bol nízky so žiariacimi, spočiatku prižmúrenými očami, sústredený na rozhovor. Avšak po niekoľkých otázkach v príjemnej atmosfére som mal pocit, že sa rozprávam s otcom. Aby sme urobili správne rozhodnutie o mojom povolaní, našli sme vhodné miesto na rozhovor. Vošli sme do Korza, známej kaviarne. Sadli sme si k bočnému stolu so šálkou kávy, pri ktorej som počúval odvážne plány tohto mladého viedenského kňaza a pozorne počúval každé jeho slovo. Okrem toho, že sme hovorili o budúcnosti komunity tešiteľov, všimli sme si mladých ľudí sediacich vedľa nás, ktorí sa smiali, fajčili cigarety a hovorili niečo, len aby reč nestála... Aký je medzi nami rozdiel! Rozprávali sa bez toho, aby sa navzájom počúvali. My, na rozdiel od nich, sme rozprávali o plánoch, očakávaniach, o rehoľnej disciplíne, ako bude vyzerať habit, o tom, akí majú byť tešitelia. Dve hodiny ubehli tak rýchlo, že na konci rozhovoru som počul slová, aby  som sa pripravil a pricestoval do Viedne.

Rozlúčili sme sa s tým, že sa o chvíľu opäť uvidíme. Počas nasledujúceho mesiaca prípravy mi ani nenapadlo pochybovať o tom, čo som počul. Navyše, bol som presvedčený, že je to Božia vôľa. Dal som výpoveď z práce a odišiel som do kláštora, ktorý ešte neexistoval. 

Hoci naše prvé stretnutie bolo srdečné, privítanie v tomto slávnom kláštore na Rennwegu, ktorý sa nachádza na druhom poschodí budovy, bolo ešte výnimočnejšie. Tu sa začal náš rehoľný život, skoré vstávanie, časté modlitby, rozjímania pred bohostánkom a hlboké mlčanie. K tomu bolo skromné jedlo – kukuričný chlieb trikrát denne. To, čo mi najviac utkvelo v pamäti, je, ako sme my dvaja zotrvávali v nočnej adorácii, a to nielen vo štvrtok, ale pred každou dôležitejšou udalosťou. Bolo to skutočne úprimné, z lásky, ktorá sa prejavila sebazaprením a obetou Božskému Srdcu Ježišovmu. P. Litomiského sme ešte nevolali „Milým Otcom“[1] alebo generálnym predstaveným, ale videli sme v ňom človeka povolaného, Bohom vyvoleného, ktorý má s ním konkrétne plány. V pamäti mi zostali tak krásne a príjemné spomienky na začiatky kongregácie, prv než začala oficiálne existovať, že na ne nikdy nezabudnem. Aj dnes, po sedemnástich rokoch, sa cítim šťastný a požehnaný, keď si spomeniem na prvé chvíle stretnutia s P. Litomiským.

[